Milí farníci, chcem sa s vami podeliť o jednu peknú skúsenosť a zážitok, ktorého som mohla byť súčasťou v posledných dňoch. Dúfam, že vás to osloví a budete sa tešiť tak ako ja, že do našej Cirkvi patrí nový pokrstený a pobirmovaný katolík.
Zoznámenie sa
Pred desiatimi rokmi som študovala na Akadémii Policajného zboru v Bratislave. O tom ako nestratiť vieru, keď ste ďaleko od domova, by sa dal napísať ďalší článok, ale k tomu možno nabudúce. Na škole a internáte som spoznala mnohých ľudí či už veriacich, neveriacich a zopár praktizujúcich kresťanov a v neposlednom rade aj ľudí, ktorí hľadali Boha, boli ochotní sa o ňom porozprávať a podeliť sa s vlastnými skúsenosťami, čo sa týka duchovného života. Medzi nimi bol aj môj spolužiak, kamarát a kolega kpt. JUDr. Mgr. Miroslav (momentálne pracuje ako policajt na Prezídiu v Bratislave). Pán Boh to nejako vždy zariadil, aby si veriaci ľudia našli k sebe cestu, či už v kaplnke, ktorú sme mali priamo na internáte alebo len tak, že sme sa stretli a podelili o svoje duchovné zážitky. Tak mi Miro začal rozprávať, že on je veriaci, ale rodičia ho z nevysloviteľného dôvodu opomenuli pokrstiť, že už nad tým viackrát rozmýšľal, že by sa k tomu sám odhodlal, ale vždy do toho skočili situácie, ktoré mu to znemožnili a keďže je už dospelý, bude to asi ťažšia cesta celá tá krstná príprava a pod. Ja som ho len povzbudila, že určite sa treba dať pokrstiť a prijať aj ostatné sviatosti. Potom mi začal rozprávať o svojich duchovných zážitkoch, ako ho diabol od detstva vyhľadával a útočil naňho a on nevie prečo (konkrétne menovať nebudem, je to osobné). Sám mi povedal, ako sa dostal k Bohu, že on vie, že existuje, pretože mal skúsenosť so Zlým a keďže všetko vo svete je postavené na bipolarite: svetlo a tma, noc a deň, dobro a zlo, keď existuje Zlý a on vie, že existuje, musí existovať aj niečo väčšie, čo ho dokáže poraziť a prekonať a tým je Boh. Vlasy mi dupkom stáli, pretože niečo také som ešte nikdy nepočula, tak som mu len povedala, že bude zrejme veľmi výnimočný a každopádne sa treba dať pokrstiť, aby mu diabol nemohol ďalej ubližovať. Naše cesty sa po škole skončili, ja som sa vydala a vrátila sa naspäť na Oravu, on ostal v žiť Bratislave. V kontakte sme ostali aj naďalej. Viackrát sa pokúšal o prípravu na krst (tuším to bolo dokopy 4x), no nikdy to nedotiahol do konca, vždy prišlo niečo, čo mu to znemožnilo a celú prípravu na krst ukončilo.
Odhodlanie ku krstu
Pred Veľkou nocou tohto roku mi Miro napísal, že už polroka má prípravu na krst a že ho vedú dvaja kňazi z Oravskej Polhory: Jozef Hurák a Ľudovít Spuchlák, ktorí pôsobia ako policajní duchovní v Bratislave. Veľmi som sa potešila a moja prvá otázka bola: „A kto ti ide za krstnú mamku?“ Odpoveď ma možno trochu zaskočila: „Bol by som úplne rád, keby si to bola Ty, lebo aj Ty si stále pri zrode toho všetkého.“ Tak som teda súhlasila, veď také pozvanie sa predsa neodmieta, keď Vás niekto požiada, aby ste mu v 43 rokoch išli za krstnú. Nedalo mi to však a opýtala som sa, čo ho teda dokopalo k tomu, aby dovŕšil svoju prípravu na krst. On mi povedal na to smutnú odpoveď, že jeho rodičia obaja zomreli na covid a zrejme sa trápia v Očistci, preto to už musí urobiť. Ja som ho teda podporila, že teraz to určite vyjde a že idem do toho.
Cesta do Bratislavy
Dostali sme termín krstu – Biela sobota večer počas slávnostnej vigílie, vraj iba vtedy v roku sa krstia katechumeni (dospelí ľudia). Mirovi to bolo v podstate jedno, no mne ten termín nevyhovoval kvôli tomu, že som nechcela na sviatky byť preč od svojej rodiny. Preto sme požiadali pána biskupa o individuálny termín – 16.04.2023 – nedeľa Božieho milosrdenstva – tento dátum som vybrala preto, že to bude mať peknú symboliku. Pán biskup nám vyhovel, tak nám neostávalo nič iné, len sa na to tešiť. Samozrejme že satan musel zase zaúradovať. Piatok pred víkendom mi ochoreli deti, začali teplotovať a ja som nevedela, či vôbec idem do Bratislavy, myslela som si, že to zruším, čo mi bolo veľmi ľúto. Keď som volala Mirovi, aká je situácia, tak plakal. Áno, 43 ročný chlap, ktorý nosil uniformu, reálne plakal. Tak som sa len večer pomodlila a poprosila Pána Boha, nech to už teda On zariadi, ak má byť Miro pokrstený, nech bude. V sobotu ráno deťom horúčky ustúpili a ja som nadšene zavolala Mirovi, že určite v nedeľu s manželom prídem. On bol samozrejme rád, ale povedal, že ako neveriaci Tomáš uverí, až keď nás uvidí a že sa bojí, či to ten Zlý ešte neprekazí po ceste. Na šťastie sa tak nestalo a v nedeľu ráno o pol 6 sme s manželom vyrazili na cestu. Ochraňoval nás Archanjel Michal, ktorý je okrem iného aj patrónom policajtov. Do Bratislavy sme prišli o 9 – tej, bolo to veľmi milé stretnutie po 5tich rokoch. O pol 10 tej sme sa presunuli do Katedrály sv. Šebastiána, ktorá je hlavným chrámom Ordinariátu Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Tam sme mali stretnutie s pánom biskupom Mons. Františkom Rábekom, ktorý je prvým vojenským ordinárom Ozbrojených síl a Ozbrojených zborov SR (do tejto funkcie ho vymenoval pápež Ján Pavol II v roku 2003). S ním sme si prešli celý obrad krstu, birmovania a 1.sv. prijímania, ako bude čo nasledovať v priebehu sv. omše. Pre Mira to bol neskutočný stres, ale veľmi sa tešil.
Priebeh sviatostí
V krátkosti by som zhrnula, ako to všetko prebiehalo. Sv. omša začala o 10:30 hod. Pred sv. omšou sme spolu s pánom biskupom, prítomnými kňazmi a miništrantmi stáli vzadu v katedrále, pán biskup sa opýtal Mira ako katechumena, čo si žiada od prijatia krstu a on odpovedal: „Vieru“, ďalšia otázka: „A čo ti dá viera?“, odpoveď: „Večný život.“ Následne boli formované 2 otázky na mňa ako na krstnú mamu v zmysle, či je katechumen pripravený prijať krst, moja odpoveď znela: „Myslím, že je hoden.“ Druhá otázka bola formulovaná: „Ste ochotná ho ďalej viesť a usmerňovať vo viere?“, moja odpoveď: „Áno, som ochotná.“ Potom sme sa za zvuku orgánu a spevu zboru presunuli dopredu a začala svätá omša. Samotný obrad krstu bol po kázni. Presunuli sme sa ku krstiteľnici, najskôr bol krstný sľub, tak ako býva u malých detí, kde ho hovoria rodičia, pri krste dospelých si ho katechumen hovorí sám. Po ňom nasleduje samotný krst. V ten moment bolo v celej katedrále ticho ako v hrobe, že by ste počuli tlkot vlastného srdca. Oči všetkých prítomných sa upreli na Mira. Pán biskup pokrstil Mira tradične poliatím vody na hlavu ako u malých detí. Hneď po tom som sa ho opýtala, čo cítil a on že je to veľmi silný pocit a že vnímal závan vetra, akoby sa okolo neho víril vzduch. Tak som sa len usmiala, následne sme zapálili krstnú sviečku a potom nasledovala sviatosť birmovania. Miro si vybral birmovné meno Pavol. Symboliku vám asi nemusím vysvetľovať – bolo to presne preto, že aj Šavol sa obrátil neskôr a prijal meno Pavol. Ja som bola teda aj krstná aj birmovná mamka, bola to pre mňa neskutočná pocta a silný zážitok. Po sviatosti birmovania sme my dvaja priniesli obetné dary, svätá omša pokračovala ďalej a pred koncom dostal Miro svoje 1.sväté prijímanie pod oboma spôsobmi. Bol to pre mňa neskutočne vzácny a silný pohľad pozerať na dospelého človeka, ktorý prvýkrát v živote prijal Pána do svojho srdca a ako sám povedal: „Trvalo to „len“ 20 rokov,“ ako sa o to pokúšal. Po sv. omši sme sa s pánom biskupom a kňazmi rozlúčili, poďakovali sme sa im a išli sme sa dobre najesť.
Prvé slová pokrsteného
Pri slávnostnom obede som sa Mira ešte osobnejšie opýtala, nech hlbšie opíše svoje pocity. Povedal toto: „To, čo som cítil, keď mi pán biskup polial hlavu, bolo niečo neopísateľné. V ten moment sa mi v hlave vírilo jediné: 43 rokov v hriechu sa v tento moment skončilo, slovami veľmi ťažko opísateľný pocit, že sa mi zmyli všetky hriechy a zároveň som cítil, ani neviem, ako to mám opísať, ako keby mi padli kamene zo srdca, strašne niečo oslobodzujúce, ale verbálne ťažko opísateľné, fakt niečo, čo ma absolútne odzbrojilo a uľahčilo moju dušu, pokoj, mier.“ Nádherné slová, pri ktorých som mala a stále mám zimomriavky po tele a slzy v očiach. Po obede sme sa rozlúčili a išli sme s manželom domov. Cesta prebehla bez komplikácii a večer sme dorazili šťastne k naším deťom.
Prosba o modlitbu
Tak by som vás na záver drahí farníci chcela požiadať o modlitby za tohto kamaráta Miroslava, ktorý horlí za Pána. Určite bude ešte veľmi skúšaný, ale s Bohom ide predsa všetko ľahšie, nie? Ako mi sám povedal, chcel by si nájsť veriacu ženu, oženiť sa a mať rodinu. No poznáte ten vtip: „Chceš rozosmiať Boha? Povedz mu svoje plány.“ Po takýchto skúsenostiach ho možno náš Pán aj povolá do zasväteného života, kto vie… Na záver vám prikladám aj fotku, dúfam, že aj vy budete z nej cítiť tú atmosféru, ktorú stále cítim ja, keď sa na ňu pozriem. Vyprosujem vám všetko dobré a veľa Božieho požehnania.
Lenka Čučková rod. Grižáková
