Dnes je to skutočnosťou, o čom sme pred mesiacom len snívali. 😀 Ťažko zhrnúť do pár viet to všetko čo sme prežili. Ale pekne poporiadku…
Všetko to začalo pred mesiacom, keď navštívili našu farnosť páter Pius – prior kláštora v Lilienfelde, prvý Polhorský kaplán – Dr. Slavomír Dlugoš a náš rodák Jozef Hurák, ktorí nás pozvali do Rakúska na miništrantský výlet. Do rekordných dvoch dní bol nahlásený plný autobus miništrantov, už len fotečka do PASU a môžeme ísť. A tak sme nasadli v nedeľu o 11.stej do BUSU s „WIFI“- ktoré keďže boli prázdniny a chceli sme si oddýchnuť sme radšej vypli, zakývali sme tešiacim sa rodičom, ktorých čakali tiež „prázdniny“ a s bázňou i očakávaniami odpálili vytúžený výlet.
Prvé hlučné kilometre nedokázali zastaviť ani vôňa rezňov a makových buchiet od babičky, ale čo je zaujímavé ICE AGE 4 – čiže doba ľadová po teplých rezňoch schladila ústa až do Zamaroviec. Chvíľa na nádych a výdych a ideme ďalej zhodiť Šimona pri Avione. Neodpustili sme si návštevu WC v tomto obchodnom centre, kde nás nadchla sušička na ruky. Ešte že boli dve a tak každý mohol 10x hore a dole vyskúšať fyziku sušenia a ohrievania rúk.:D
Za hranicami všetko opäť ožilo, bolo iba počuť výkriky: to je riadna vrtuľa(áno elektreárne u susedov),BNWčko(super, bo malo riadny displej a rádio do ktorého sme s BUSu videli), AUDINA(3 či 5 kruhová… Prichádzal sneh, primŕzalo a za kopcom v Kaumbergu nás čakal Jozef Hurák (tam je totiž farár). Zavesili sme sa za neho s BUSom a o chvíľu sme boli v cieli. Lilienfeldský kláštor Cistercitov nás nadchol najskôr poriadnou večerou, ktorá padla priamo do žalúdka – ešte že sa rúče pripravili na 5O hladných krkov a žalúdkov. Kto by si nedoprial aj 2 lite 100 % džúsu Apple či Orange?… z čoho by asi každému bolo troch ťažko:D Modlitbou sme zakončili šťastný príchod a popriali si dobrú nôcku. Lenže…. Tá vyzerala inak… Pinkpongový stôl, WC na opačnej strane chodby, kamenná dlážka, kde rýchle behy znásoboval klenbový oblúk, spomienky na horory, karty,… (viac už neprezradím len to, aby to bolo fér, tak sme kaplánovi zaklepali každú hodinu na dvere aby nám prišiel znova popriať dobrú noc – to miloval. 😀 Čo sme mali robiť, keď nás bolo v izbe 23 fuha). A tak nastal večer a ráno – vlastne bez spánku.
Ešte dobre, že nechýbal medzi nami kostolník – ktorý má rád zvonce, a tak mu jeden 200 ročný- veľmi vzácny (aspoň tak hovorili) požičali a 5.45 sa ozýval spev – silná spomienka na koľadu 😀 Vstávame, ranné chvály – to nám znelo ako anjelská hudba. Fakt!! Boli sme v kláštore a tak 6.15 sme začali Rannými chválami, sámoška v Nemčine. V tej kaplnke bol Boh pri Vás, dotkol sa vás, až ste zaspali – presne ako apoštoli.:D Po sv omši raňajky a prechádzka mestom, potom super PIZZA a nádherný barokový kostolík pardon BAZILIKA S RELIKVIAMI SV. KRÍŽA. Sprevádzanie zákutiami kláštora, ale o tom ticho… a šport, … o tom tiež …
Splnil sa cieľ. „Uchodiť, vyčerpať, unaviť, zničiť..“ A to bola noc – kláštorné ticho, len v úzadí jemný tlkot pingongových lôpt a …. nastalo ráno. Troška zrýchlime: Modlitba, raňajky, cesta a Viedeň – tu nás čakal Slavomír, síce na druhom parkovisku, ale dobre, lebo sme zastali pri Viedenskej uviverzite, kde prednáša študentom. Najprv nás privítal a aby to bolo pútavejšie vyhlásil súťaž. Bolo treba dobre a všetko počúvať, lebo ceny boli lákavé. Jablkové produkty. „ajfón 5, ajpod tač, a nový ajpad.“ konečne Slovenčina 😀 Na univerzite nás srdečne prijala dekanka Teologickej fakulty, čo bola pre nás česť, že si našla pre nás čas a občerstvila nás priamo na dekanáte – poniektorý si vyskúšali ako sa sedí na takej poriadnej skúške. Skúška – nie od slova „skúsiť“, ale „byť skúšaný“. Potom nasledoval super šnicel v centre Viedne, ktorý nám priniesla Anna, a zároeň nás donútila učiť sa Nemecky – či ako sa povie: ako sa voláš, si pekná, koľko máš rokov,.. proste 5O chlapcov a 1 dievča… to už stačilo. Samozrejme ešte fotka… Poobede návšteva Štefans dómu, prezidentský palác,… hodinky za 42000 evry vo výklade, … proste Viedeň. Večer Sv. omša v Lilienfelde a už pokročilejšia nemčina s miništrantkami. Jednoducho sme ich zguľovali a snáď to pochopili… nasledovala posledná večera v kláštore a unavený sme fakt dobre spali, vlastne aj keď nie, boli sme ticho – vyzeralo to tak…
Nastalo ráno, ktoré bolo ťažké. Rozlúčiť sa s pátrami, ktorý pomaly vedeli viac goraľsky ako my nemecky, ale čo už museli sme odísť…. Ťažko sa lúči. Pátri hovorili, že na nás nezabudnú…, asi sa im páčilo.. 😀 My sme si to fakt užili. Keď sa pýtali, kto by ešte prišiel, tak všetci. Neviem, či ich to potešilo, ale smiali sa…
Aby bola cesta napínavejšia a dlho sme neplakali za pátrami, pomíňali sme peniaze, ktoré nám dali rodičia v Avione v Blave. Rýchlo vykúpiť Dráčik a pomaly – ako s dôchodcami – tak bolo v BUSe ticho, vracali sme sa domov – alebo to bolo zase tým filmom – Sám doma? Neviem…
Prešli sme 1070 kilometrov, čo je asi dosť, za čo chceme poďakovať predovšetkým Pánu Bohu, Pátrom – opátovi Matúšovi a priorovi Piusovi, Slavomírovi Dlugošovi, Jozefovi Hurákovi, našim kňazom, kostolníkovi, šoférovi, Jankovi,… Proste všetkým, cez ktorých sme sa tam dostali a máme super zážitky. Nech im to dobrý Pán Boh odmení.
A aby sme nezabudli, prekvapko pokračuje. Musíme pilne miništrovať, bo nevieme ani dňa ani hodiny, keď príde Slavomír a vyhodnotí súťaž…
[nggallery id=73]
Po každých 40 foto, kliknite na ďalšie číslo strany a choďte na spodok článku.