Urobili sme rozhovor s Jakubom Kvasniakom, ktorý priniesol Betlehemské svetlo do našej farnosti. Ďakujeme za pekné odpovede.
Povedz nám pár slov o sebe a o svojej ceste ku skautingu.
Mám 27 rokov a vyštudoval som jadrovú a subjadrovú fyziku a momentálne sa venujem doktorandskému štúdiu v odbore environmentálnej fyziky. Popri škole taktiež pracujem ako projektový manažér vo firme MicroStep-MIS. Mám rád šport, hlavne beh, plávanie, basketbal a silové cvičenie a okrem športu rád spievam, čítam alebo štiepem drevo.
Ku skautingu som sa dostal vďaka mojej bývalej priateľke, ktorá je hrdou skautkou už vyše 10 rokov. Popravde, pokým som ju nespoznal, ani som netušil, že na Slovensku skauting funguje a zaručene nie v takej miere (na Slovensku je zaregistrovaných viac ako 7500 skautov). Dozvedel som sa, že nepredávajú sušienky po domoch a že robia mnoho užitočného programu pre deti a mladých. Odprezentovala mi skautský program, ich činnosť a hlavne výzvy, pričom sme spoločne niektoré začali plniť.
Keďže vedela o tom, že som bol animátor na detských táboroch v našej farnosti, ale aj mimo nej, opýtala sa ma, či by som im pomohol s jednou skautskou akciou. Samozrejme som súhlasil a na tejto akcii som spoznal množstvo skautov z celého Slovenska a taktiež som dostal svoju skautskú šatku. Na začiatku minulého roka ma zaregistrovala ako skauta a taktiež som sa zúčastnil aj môjho prvého skautského tábora v Lendaku.
Aká je tradícia Betlehemského svetla a prečo ho prinášajú skauti?
Svetlo prinesené z Betlehema sa prvýkrát spomína v legende z prelomu 11. a 12. storočia. V tom období sa uskutočnila križiacka výprava na oslobodenie Svätej zeme. Podľa tejto legendy sa mladý križiak z Florencie zaprisahal, že domov donesie plameň ohňa z betlehemskej baziliky. Z križiackych výprav sa však mnoho ľudí nevrátilo, preto tomuto sľubu nikto neprikladal veľkú váhu. O tri roky neskôr, tesne pred Vianocami, dorazila otrhaná skupina mládencov do Florencie. Na ich čele kráčal mladík nesúci zapálenú sviecu s plameňom. Všetci jeho spoločníci odprisahali, že svetlo nesie z Betlehema, pričom ho mladý muž niesol v čase i nečase, po púšti i na mori, aby splnil svoj sľub. Túto sviecu potom uložili v kostole, kde si mohli odpáliť svetlo aj ostatní obyvatelia.
Novodobá história Betlehemského svetla sa začala v roku 1986 u našich rakúskych susedov, kedy tvorcovia televíznej akcie hľadali zaujímavý spôsob ako pritiahnuť pozornosť k pomoci postihnutým deťom. Pred Vianocami poslali do Betlehema telesne postihnuté dieťa, ktoré od večného svetla v Bazilike Narodenia Pána odpálilo plamienok a prinieslo ho späť do Rakúska. V roku 1989 sa rakúski skauti ujali Svetla a začali ho roznášať aj do ostatných kútov Rakúska. Následne sa tento zvyk rozšíril aj do ostatných krajín Európy, Severnej a Južnej Ameriky. Na Slovensku skauti roznášajú Betlehemské svetlo už od roku 1990.
Po Betlehemské svetlo je každý rok vyslané iné dieťa, takzvané dieťa svetla, ktoré je vybrané v Rakúsku. Jedná sa o veľkú česť a uznanie, pretože sa vyberá dieťa, ktoré učinilo významný dobrý skutok alebo výrazným spôsobom pomáha komunite, v ktorej žije (napríklad záchrana života, starostlivosť o hendikepovaných alebo pomoc po prírodných katastrofách).
Ako prebiehalo roznášanie Betlehemského svetla v Námestovskom okrese?
Keď som ešte ako miništrant pomáhal na Štedrý deň pri čistení a zdobení kostola, vždy sa svetlo v ten deň nejako zjavilo. Ak sa nemýlim, tak poň vždy chodievali naši kňazi alebo pán kostolník. Rovnako to bývalo aj v ostatných farnostiach (s občasnými výnimkami). Keď som sa však dozvedel, že skauti plnia túto úlohu, chcel som sa na ňu ako skaut podujať. Príprava na roznášanie pre mňa začala už pár týždňov pred Vianocami. Kontaktoval som okolité skautské zbory, aby som zistil ako sú rozdelené povinnosti a ponúkol som sa, že roznesiem svetlo po farnostiach smerom od Námestova k nám. Nasledovala mailová a telefonická komunikácia s farnosťami, kde som sa ponúkol, že k ním Svetlo donesiem. Všetci túto možnosť uvítali. Ja som Betlehemské svetlo získal od námestovskej skautky, ktorá poň bola 17.12.2021 v Trstenej. Pár dní pred Štedrým dňom som poprezeral farské oznamy v jednotlivých farnostiach a dohodol som sa s kňazmi, na ktorú omšu im svetlo donesiem.
Prvou farnosťou bol Bobrov, kde sme svetlo doniesli 23.12.2021 na rannú rorátnu omšu o 6:00. Po skončení omše som šiel na omšu do Sihelného, kde som Svetlo doniesol ako obetný dar. Námestovskí skauti chceli ísť odniesť Svetlo do Rabčíc, keďže je tam vdp. Blažej Dibdiak, ktorý bol ich veľkým podporovateľom. Do Zubrohlavy som svetlo doniesol v ten deň na večernú omšu o 18:00 a potom som sa zastavil ešte v Kline. Na Štedrý deň som doniesol Svetlo ako obetný dar v Rabči na omši o 6:30 a na záver som ho doniesol k nám. Chcel som, aby u nás bola zachovaná tradícia, že Svetlo si ľudia môžu odpáliť práve po rannej omši na Štedrý deň, a preto som ho radšej doniesol do ostatných farnosti o niečo skôr, aby som ho k nám mohol priniesť práve na túto omšu.
Čo sa stane, ak Betlehemské svetlo skautom zhasne?
Toto bola popravde jedna z mojich hlavných obáv pri prevážaní a prenášaní. Chvála Bohu, nič takéto sa mi nestalo, ale ak by zhaslo, šiel by som si ho opätovne odpáliť domov, ku skautom do Námestova alebo do najbližšieho miesta, o ktorom viem, že sa tam nachádza. Prvý bod skautského zákona hovorí, že na skautovu česť sa dá spoľahnúť. Keďže som videl ako vážne berú skauti tento bod, ani na chvíľu mi nenapadlo, že by si niektorý skaut zapálil lampáš len-tak zápalkami.
V čom spočívajú prínosy skautingu?
Skauting je postavený na troch princípoch – vzťahu k sebe, k druhým a k Bohu. Pričom sa snaží o všestranný rozvoj osobnosti v šiestich oblastiach – sociálnej, emocionálnej, intelektuálnej, duchovnej, charakterovej a telesnej. V tomto je jeho veľká výhoda oproti bežným krúžkom alebo kurzom, ktoré rozvíjajú len jednu, resp. zopár týchto oblasti. Takto sa skauting snaží rozvíjať potenciál mladých ľudí a robiť z nich aktívnych, duchovne bohatých, príjemných, zručných a dobrých ľudí a občanov. Rozvojom týchto oblasti môžeme všetci získať. Tento rozvoj nemá za cieľ vytvoriť človeka, ktorý bude vystavený v múzeu v sklenej vitrínke s popisom: “Človek dokonalý”, ale človeka, ktorý je ochotný robiť seba, svoju rodinu, svoje okolie a svet lepšími.
Intelektuálny rozvoj: Nezáleží na tom, či je niekto učiteľ, murár, inžinier, lekár, automechanik, inštalatér alebo podnikateľ. Ak sme rozvíjali náš intelekt, pracovali na veciach, ktoré nevieme alebo získavali skúsenosti, budeme vedieť rýchlejšie nájsť a riešiť problémy, s ktorými sa stretneme. A všetci vieme, že problémy neutekajú od nás, ale k nám.
Sociálny rozvoj: Ľudia sú spoločenské stvorenia, preto nám vždy poslúži k dobru, ak vieme pracovať v skupine a pri rozhovoroch s inými vieme komunikovať, argumentovať a počúvať. Nie len jeden druhému nadávať a vykrikovať svoje názory bez ochoty vypočuť tie druhé.
Emocionálny rozvoj: V ťažkých chvíľach potrebujeme vedieť prejavovať a niekedy aj ovládať svoje emócie a taktiež porozumieť emóciám druhých ľudí. Nemôžeme všetko označiť ako túžbu zaujať. To, že nás sa niektoré veci nedotýkajú, neznamená, že iní ľudia ich chápu rovnako.
Telesný rozvoj: Asi všetci chápeme potrebu telesného rozvoja. Všetkým sa nám lepšie hýbe, ak si naše telo udržiavame v kondícii. Vládzeme toho spraviť viac a rýchlejšie. Okrem toho fyzická aktivita pomáha udržiavať v lepšej kondícii aj náš mozog, a teda aj pamäť.
Duchovný rozvoj: Hoci známe príslovie hovorí: „V zdravom tele, zdravý duch,“ nie je možné to úplne aplikovať do duchovného rozvoja. V duchovnom rozvoji sa snažíme o hľadanie a osvojenie si životných hodnôt. Pre nás ako kresťanov vychádzajú tieto hodnoty z učenia Cirkvi. Nie naše slová, ale naše rozhodnutia a skutky svedčia o našich hodnotách. Preto by sme sa mali snažiť, aby náš život odzrkadľoval naše hodnoty.
A čo charakterový rozvoj? Charakter je to, čo nás prevedie cez ťažké časy v živote, pretože tie prídu. A práve vtedy potrebujeme pevný charakter, ktorý sa nezlomí pod nešťastím, nepríjemnosťami a ťažkosťami života. Charakter, ktorý nám umožní zachovať si svoje hodnoty, pretože tie určujú kým vlastne sme.
Čo by si chcel odkázať pre mladých a rodičov?
Takmer všetci si radi spomíname na svoje detstvo. Spomíname na to ako sme ho strávili v lese, pri kravách na Taľagovke, ako sme sa borili snehom, sánkovali, sušili seno alebo sa kúpali v rieke. Tie spomienky bývajú dobrodružné, niekedy trochu nebezpečné a skoro vždy úsmevné. Skauting sa aj pomocou času stráveného vonku snaží vychovávať všestranných, rozumných, zručných a aktívnych ľudí, ktorí sa neboja prijať zodpovednosť. Ľudí, ktorí nie len nekonajú zlo, ale snažia sa robiť kopu dobrých vecí. Skauti, ktorých som doteraz stretol, mi o skautských princípoch a zásadách svedčili životom, ktorý žili. V jednej pesničke od skautov sa spieva: „Snáď ešte niečo vymyslíme, nech máme viac príbehov pre deti.“ Čo tak dať deťom a všetkým ľuďom dobré spomienky?
Skautský život je dobrodružstvom. Za posledný rok som spal pod holým nebom viackrát než za celý môj život. Raz v daždi, raz v senníku, raz s výhľadom na Vysoké Tatry a raz mi v noci bobor zožral jablká, ktoré som mal mať na raňajky. Štyri dni som splavoval rieku v Rakúsku. Prečítal som asi 30 kníh, odbehol 1000 km, a takmer vždy keď niekam idem, zbieram cestou smeti. V skautingu je priestor na hry, ale aj na rozmýšľanie, učenie sa, rozvoj seba samého a tiež službu okoliu. Všetko, čo som v ňom videl, bolo dobré. A hoci som moju skautskú šatku najskôr nosiť nechcel, teraz ju nosím s hrdosťou, pretože už chápem, čo znamená.
Ak máte záujem zistiť viac o skautingu a dokonca vstúpiť medzi skautov, môžete sa obrátiť – jakub.kvasniak@gmail.com
